Čadca

Sú mestá, ktoré založil kráľ alebo iný mocipán a sú také, ktoré vznikali postupne, prirodzeným vývojom z malých osád. Čadca patrí do tej druhej skupiny. Jej vznik súvisí s valašským osídľovaním Kysúc, ktoré prebiehalo najintenzívnejšie v 16. storočí. Valasi prichádzli do tohoto kraja zo severu a z východu spočiatku živelne, neskôr tu boli privolávaní zemepánmi, ktorí takto získavali zdroj nových príjmov. Valasi boli na 6 - 20 rokov oslobodení od poddanských povinností, no po uplynutí tejto lehoty museli odvádzať panstvu časť svojej produkcie (takzvaný dvadsiatok), drevo z lesa a mali aj strážnu službu. Horské kraje boli síce chudobné na ornú pôdu, ale bohaté na drevo a pasienky, vhodné na chov dobytka, hlavne oviec. Pôdu na pasienky získavali rúbaním a klčovaním lesov. Drevo používali na stavbu obydlí, alebo ho na pltiach po vode prepravovali k panským sídlam. Na klčoviskách začali aj s pestovaním poľnohospodárskych plodín. Takto sa dočasné sídla - salaše časom menili na trvalé obydlia.
Prírodné podmienky prostredia charakterizuje veľká členitosť terénu, ktorú vytvárajú horské masívy Javorníkov a Slovenských Beskýd, oddelených od seba riekou Kysucou. Početné potoky ( Čierňanka, Milošovský, Čadecký a Bukovský potok, Rieka) vyčleňujú z nich samostatné horské chrbáty (Jurošovský vrch, Javorské, Kýčera, Husárik). Malá rozloha údolnej nivy pozdĺž rieky Kysuce podmieňuje rovoj výstavby aj na okolitých stráňach. Poloha mesta pripomína otvorenú dlaň, kde prsty tvoria horské vyvýšeniny a medzery medzi nimi vypĺňajú doliny.
Územie v okolí terajšej Čadce patrilo v tom čase do chotára obce Krásno, ktorá bola majetkom Strečianskeho panstva. Valasi tu osídľovali aj Budatínske panstvo, kvôli čomu dochádzalo medzi nimi k dlhotrvajúcim majetkovým sporom. O tento priestor sa zaujímali aj zemepáni z Tešínska a Źyviecka, pretože v tom čase nebola ešte ustálená hranica medzi Slovenskom (začleneným do Uhorska), susedným Sliezskom a Poľskom. Proti prenikaniu valachov a iných nežiadúcich živlov zo slovenskej strany do Tešínskeho kniežatsva boli dokonca na hranici v blízkosti Jablunkovského priesmyku vybudované opevnenia - šance.
K sporom dochádzalo nielen medzi majiteľmi panstiev, ale aj medzi osadníkmi. V zázname o riešení takého sporu v roku 1565 sa spomína \"dorf Tzaczka\". Tento záznam sa považuje za prvý písomný doklad o existencii Čadce.
Názov sídla súvisí pravdepodobne so spôsobom získavania voľných plôch na pašu a neskôr i na pestovanie plodín. Tieto plochy sa získavali vypaľovaním (žiarením) rúbanísk, pri ktorom vznikal v slabo prevetrávaných dolinách dym, drevo čadilo, čo mohlo dať základ názvu Čadca. Tento názor potvrdzujú aj ďalšie miestne názvy Žarec, Čadečka, Horelica, ba i názov susednej obce Oščadnica. Zaujímavý je aj vývoj transkripcie tohoto názvu. V rôznych historických listinách sa stretávame s pomenovaním Chatcha, Czacza, Szattcza, Chatcza, Čatca, Czača. Do dnešnej podoby sa ustálil až po roku 1918. V roku 1572 sa v urbári Budatínskeho panstva obec uvádza už ako dedina - \"Wes Ciatza\". Na čele obce bol valašský vojvoda. Spočiatku bol predstaviteľom valašských osadníkov, neskoršie sa stáva panským úradníkom viazaným prísahou, ktorú skladal vrchnosti.
Spory o územie blízko sliezskych hraníc však neutíchali. V roku 1616 bola medzi panstvami z Tešína a z Budatína uzavretá dohoda, podľa ktorej mali sliezski valasi pásť ovce smerom k Čadci len dopoludnia a popoludní sa mali vracať. Podobne valasi z okolia Čadce mohli pásť svoje stáda na severe len dopoludnia a potom sa vrátiť. Takto sa malo zabrániť nežiadúcim stretom. Celkom sa však nezabránilo.
Počet obyvateľov Čadce sa z roka na rok zvyšoval. Máločo vyše sto rokov od prvej písomnej zmienky, v roku 1676, bola už v Čadci založená rímsko - katolícka farnosť a postavený bol aj prvý (drevený) kostol, zasvätený svätému Bartolomejovi. Postava tohoto svätca bola neskôr pojatá do mestského erbu. Čadca sa takto stala cirkevným strediskom horných Kysúc. Usadzujú sa tu aj prví remeselníci a obchodníci. Rozvoj obce nepriaznivo ovplyvňovali nájazdy vojsk protihabsburgských povstaní G. Bethlena, J. Rákocziho, F. Thokolyho a ďalších, ktorí sa uchyľovali do odľahlejších častí krajiny pred cisárskymi vojskami. Celý kraj sa takto mnohokrát v histórii stal útočiskom prenasledovaných.
V 17. storočí sa rozvinula ďalšia forma osídľovania - kopaničiarska. Zemepáni prideľovali osadníkom pásy zeme (spravidla od rieky po okraj chotára) zvané zárubky. Týmto spôsobom sa osídľovali okolité obce a aj odľahlejšie časti chotára Čadce. Obec takto postupne získavala dvojaký charakter: ústredie plnilo isté mestské funkcie (remeslá, obchod), zatiaľ čo na osadách prevládala poľnohospodárska činnosť. Toto delenie osídlenia sa zachovalo podnes, pravdaže vo veľmi pozmenenej podobe. Začiatkom 18. storočia tu zriadili pobočku žilinskej poštovej stanice. Už predtým tu na krajinskej ceste z Uhorska do Sliezska existovalo mýto.V rokoch 1734 - 35 bol vybudovaný terajší kostol sv. Bartolomeja. V roku 1751 sa po prvýkrát spomína škola. Navštevovali ju žiaci aj z okolitých obcí. Podľa záznamov z tereziánskej urbárskej reformy v roku 1771 mala Čadca 242 sedliakov a 73 železiarov, ktorí mali na panskom odrobiť dovedna 5925 dní, či za každý deň zaplatiť 10 grajciarov.
V roku 1769 sa majetky Budatínskeho panstva Suňogovcov dostali do vlastníctva Esterházyovcov zo Strečnianskeho panstva, čím sa skončili dlhoročné spory o ne. Územné spory s Tešínskym kniežatstvom sa ukončili v roku 1773, keď sa ustálili hranice medzi Uhorskom a Sliezskom. Čadca sa v tom čase stala strediskom kysuckého dištriktu Strečianskeho panstva, čo podnietilo jej hospodársky vzostup. V tom čase sa tu začali konať týždenné trhy.
Dôležitý dátum v histórii Čadce je 9. január 1778, keď kráľovná Mária Terézia povýšila obec \"Csatza\" na mestečko (oppidum) s právom konať štyri výročné jarmoky. Čadca mala vtedy už 397 domov a 2616 obyvateľov. Povýšenie Čadce na mestečko malo blahodarný vplyv na jeho hospodárky i demografický rozvoj. Na jarmoky i týždenné trhy prichádzali kupci obyvateľstvo nielen z okolia, ale aj zo Sliezska. Napomáhala tomu aj novovybudovaná krajinská cesta cez Jablunkovský priesmyk. O pár rokov neskôr bola v meste zriadená colná tridsiatková stanica. Zriadili tu aj slúžnovský, soľný a neskôr aj daňový úrad. Mesto malo vlastnú pílu, štyri mlyny /všetky na vodný pohon/, pivovar a tri krčmy. Pri súpise obyvateľov v roku 1798 mala Čadca spolu s kopanicami 4114 obyvateľov a bola najväčším sídlom v Trenčianskej župe. Žilina mala vtedy len 2432 obyvateľov, Kysucké Nové Mesto 2129 a Bytča 2980. V tomto období sa v meste objavujú aj prví židovskí obyvatelia - obchodníci. Z roku 1825 sa zachoval doteraz najstarší plán mestečka. Po prijatí tzv. marcových zákonov v revolúcii roku 1848 boli zrušené poddanské povinnosti. Feudálne majetky však ostali vo vlastníctve vtedajších majiteľov.
Súčasťou revolučného pohybu v roku 1848 bolo i bojové vystúpenie Slovákov za národné a sociálne oslobodenie. V rámci druhého tzv. zimného ťaženia obsadili cisárske vojská spolu so slovenskými dobrovoľníkmi Čadcu 4. decembra 1848. Spolu s nimi prišli do mesta vodcovia Slovenského povstania Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban a vojenskí velitelia povstalcov F. Zach, a B. Bloudek. Ubytovali sa na miestnej fare, kde im bol hostiteľom dekan František Daniš. 6. decembra vydala Slovenská národná rada v Čadci výzvu k slovenskému národu, v ktorej vysvetlila svoje ciele a požiadavky na podporu boja proti maďarskému útlaku a vyzvala obyvateľstvo k vstupu do slovenského dobrovoľníckeho zboru. Prihlásilo sa 30 dobrovoľníkov. Mesto sa takto stalo - hoci iba na pár dní - hlavným mestom oslobodzovaného Slovenska. Túto historickú udalosť pripomína dnes pamätník na námestí Slobody.
Nasledujúci deň odtiahlo vojsko smerom na Kysucké Nové Mesto a Žilinu, kde sa 11. decembra stretlo vo víťaznom boji s maďarským vojskom. Cisárske a maďarské vojská sa tu na prelome rokov 1848-49 vystriedali dvakrát, čo spôsobilo veľké škody obyvateľstvu.
V porevolučnom období našiel v Čadci príchyľ stúpenec štúrovského revolučného hnutia - básnik Janko Kráľ, ktorý tu pôsobil v rokoch 1854-58 ako súdny úradník. Aj jeho pobyt potvrdzuje dobrú povesť mesta ako útočišťa prenasledovaných.
Národnouvedomovaciu činnosť rozvíjal v neskorších rokoch na rôznych pôsobiskách Janko Palárik, rodák z neďalekej obce Raková.
V tomto období tu vznikajú základy kapitlistického podnikania. V roku 1868 odkúpil Esterházyovské majetky veľkopodnikateľ s drevom Leopld Popper. V rokoch 1873 a 1889 tu zriadil dve parné píly, ktoré spracovávali drevo z okolitých lesov na export. Najvýznamnejšou udalosťou tých čias bola výstavba košicko-bohumínskej železnice, korá prechádza cez Čadcu. Do užívania bola daná v roku 1871 o od roku 1884 bola rozšírená o spojku cez Skalité na poľský Zwardoň. Čadca sa takto stala železničným uzlom medzinárodného významu. Jej poloha v blízkosti hraníc s Poľskom a Sliezskom ju predurčuje do postavenia brány Slovenska, ktorou prechádzajú ľudia i tovary zo severu na juh a zo západu na východ. Samozrejme, aj opačne. Vtedy už bola mesto aj sídlom okresného úradu, ku ktorému patrilo 14 obcí horných Kycúc. Neskoršie tu umiestnili aj okresný súd.
Hospodársky život ovplyvňovali najmä spomenuté parné píly a od roku 1903 aj Hornouhorská textilná továreň, v ktorej našlo prácu okolo 300 robotníkov. Nádejný rozvoj mestečka však v nasledujúcom roku utlmil veľký požiar, v ktorom zhorelo 63 domov, medzi nimi aj okresný súd s väznicou, lesný úrad a pivovar. V roku 1912 bolo v meste zavedené prvé elektrické osvetlenie. A tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny bola odovzdaná do užívania aj odbočka železnice smerom do Makova. V tomto čase do života mesta rušivo zasahovali maďarizačné snahy, čo sa prejavovalo najmä v činnosti majetnejších vrstiev. Tomuto tlaku však vytrvalo odolával pospolitý ľud.
Rozpadam Rakúsko-Uhorska po prvej svetovaj vojne sa skončilo stáročné obdobie maďarizačného národnostného útlaku, ktorý sužoval Slovensko najmä v polstoročí po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Vznik Československej republiky však nepriniesol zlepšenie sociálnych pomerov. Naopak. Textilná továreň, ktorá počas vojny zamestnávala okolo 500 robotníkov, v roku 1922 výrobu zastavila. Neskôr prepustili robotníkov aj na parných pílach. Neutešená hospodárska situácia charakterizuje život v meste počas celého medzivojnového obdobia, osobitne v období svetovej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov. V januári 1933 sa tu konal veľký hladový pochod nezamestnaných, ktorý bol rozohnaný četníkmi. Na tieto neudržateľné pomery verejne poukazovali a svoje návrhy na zlepšenie situácie publikovali priatelia Kysúc - lekár Ivan Hálek, spisovateľ Peter Jilemnický a advokát Jozef Hranec.
Pozoruhodnú činnosť v tom čase rozvíjal miestny odbor Matice slovenskej. Z jeho iniciatívy bol v rokoch 1926-28 zo zbierok medzi obyvateľstvom vybudovaný Palárikov dom, ktorý sa stal po celých nasledujúcich 50 rokov strediskom rôznorodej kultúrno-výchovnej práce na horných Kysuciach. Jeho výstavba z dobrovoľných zbierok občanov a potom bohatá a rôznorodá činnosť v ňom sú vzácnym príkladom kultúrnej tvorivosti. Najväčšiu aktivitu vyvíjalo ochotnícke divadlo, ktorého tradícia v meste sa datuje od roku 1898. V rokoch 1932-35 boli dané do užívania novostavby dnešného mestského a okresného úradu, čím mesto získalo reprezentačnejší vzhľad. V tom čase došlo aj k zakrytiu potoka Rieka, ktorý preteká cez stred mesta.
Vojnové udalosti druhej svetovej vojny mali svoju predzvesť na jeseň roku 1938, keď polovicu z chotárov obcí, ležiacich na sever od mesta, obsadilo poľské vojsko. Hranicu tvorila železničná trať Čadca - Zwardoň. Okupácia trvala do 1. septembra 1939, keď boli obce opäť prinavrátené vtedy už samostatnej Slovenskej republike. To sa však už začala rozhárať druhá svetová vojna. Obeťami vtedajšieho režimu sa stali najmä obyvatelia židovského pôvodu. Z mesta ich bolo 390 odvlečených do koncentračných táborov, odkiaľ sa vrátilo iba pár jednotlivcov. V tom čase v roku 1943 bola k Čadci pričlenená dovtedy samostatná obec Horelica.

Výraznejší ekonomický a sociálny rozvoj zaznamenávame v meste až v období po druhej svetovej vojne. Mesto bolo oslobodené od fašistickej okupácie 1. mája 1945. Vojnové udalosti priniesli najväčšie škody najmä na železničnej trati, na ktorej bol po celej dĺžke deštruovaný koľajový zvršok. V rámci povojnovej obnovy sa už v roku 1946 obnovila výroba v textilnej továrni, ktorá sa stala závodom podniku Slovena (neskôr Pratex). Ešte počas vojny sa začala v meste rozvíjať strojárska výroba, najskôr zameraná na výrobu hasiacich zariadení (Sigma - pumpy) a až po rokoch sa ustálila na výrobe komponentov pre automobily (Tatra, teraz AVC). Stálicou medzi výrobnými organizáciami je družstvo Okrasa, výrobca sklenených vianočných ozdôb, ktoré exportuje do celého sveta. Svoju životaschopnosť osvedčujú aj desiatky ďalších menších podnikov, ktoré tu vznikli v posledných rokoch. Značná časť ekonomicky aktívneho obyvateľstva odchádza za prácou mimo mesta i okresu, hlavne do Žiliny a do závodov ostravskej aglomerácie v Českej republike.