Bratislava

Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy a pritom k mestám s bohatou históriou siahajúcou k dobám spred dvetisíc rokov. Bratislava tak rovnako ako Viedeň, Budapešť, Paríž a iné európske veľkomestá stojí na základoch keltského osídlenia. Rimanom vďačí Bratislava aj za svoju slávu mesta vinárov a vinohradníkov. Počas výbojov rozširovali rímske légie na príkaz panovníka pestovanie viniča a výrobu vína na všetkých obsadených územiach. Týmto spôsobom sa dostalo pestovanie viniča do Francúzska, Španielska, Nemecka a na územie Bratislavy a jej okolia.
V 13. storočí boli Bratislave udelené kráľovské výsady. Významným obdobím v živote mesta na prelome 14. a 15. storočia bolo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského. Žigmund potvrdil mestu staršie donácie a výsady udelené Arpádovcami a Anjouovcami a udelením nových privilégií vyzdvihol Bratislavu na popredné politické a hospodárske mesto v Uhorsku. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 sa Bratislava zaradila medzi najvýznamnejšie mestá, ktoré sa odvtedy nazývali slobodné kráľovské mestá. V roku 1434 udelil mestu erbovú listinu s právom používať znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách.
Katastrofa, ktorá postihla Uhorsko po moháčskej bitke, bola pre Bratislavu paradoxne pozitívom.
Mesto obchodníkov, remeselníkov a vinohradníkov sa stalo sídelným mestom krajiny, sídlom panstva a cirkvi. Bratislava sa stala snemovým mestom kráľovstva a korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií krajiny. V rokoch 1536-1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 kráľov a kráľovien.
Obdobie najväčšieho rozvoja mesta predstavuje doba vlády Márie Terézie (1740-1780). Od jej nástupu začala usmerňovať stavebný vývoj v meste stavebná kancelária Uhorskej kráľovskej komory, ktorá riadila najmä stavbu erárnych budov (palác Uhorskej kráľovskej komory, Vodná kasáreň, a i.).
Začiatok 19. storočia sa niesol v znamení napoleonských vojen. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove uzavretý v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca tzv. Bratislavský mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Mier však netrval dlho a už v roku 1809 Napoleonova armáda poškodila mesto delostreleckým ostreľovaním z pravého brehu Dunaja.
Od tridsiatych rokov 19. storočia nastal v meste prudký rozvoj priemyslu, podporený zavedením modernej dopravy. Rýchlu dopravu vo veľkom umožňovali na Dunaji parné lode schopné plávať už aj proti prúdu rieky. Od roku 1848 začali premávať parné vlaky.
Poslednou veľkou politickou udalosťou v meste za Uhorska bolo zasadnutie uhorského stavovského snemu v rokoch 1847-1848. V marci 1848 snem odhlasoval zrušenie poddanstva. Cisár Ferdinand V. následne navštívil Bratislavu a 11. apríla 1848 tzv. marcové zákony podpísal a vyhlásil v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Po rozpustení posledného uhorského snemu a premiestnení politického sídla Uhorska do Pešti sa stáva Bratislava definitívne politicky menej významnou.
V medzivojnovom období sa Bratislava vyvíjala pomerne harmonicky. V tomto čase mesto zaznamenáva urbanistický, architektonický, priemyselný a výrobný rozmach. V príkladnej tolerancii až do obdobia druhej svetovej vojny tu žili viaceré národnostné a kultúrne spoločenstvá - slovenské, nemecké, maďarské, židovské, české, chorvátske.
Hitlerov rastúci vplyv v strednej Európe vyvrcholil v marci 1939 rozbitím Československa. Vznikol tak samostatný Slovenský štát, ktorého 6 ročná existencia zostáva dodnes kontroverznou a hodnotovo nedoriešenou kapitolou dejín.
Mesto bolo sídlom prezidenta, parlamentu, vlády a všetkých úradov štátnej správy. Koncom vojny bola Bratislava ako hlavné mesto spojeneckého štátu hitlerovského Nemecka bombardovaná americkým letectvom. 4. apríla 1945 bola Bratislava oslobodená Červenou armádou.
Komunistický puč vo februári 1948 znamenal zlom v povojnovom vývoji. Československo sa stalo súčasťou socialistického tábora a nárazníkovou zónou medzi Západom a Východom. Európu rozdelila železná opona. Pre Bratislavu, ktorá bola ešte po vojne spojená s Viedňou električkou, to znamenalo vybudovanie uzavretých hraníc voči Západu. Do pohraničného pásma oddeleného ostnatým drôtom sa dostali aj časti mesta. Jej obyvatelia sa museli vysťahovať. Koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov sa niesol v znamení prestavby a opätovnej výstavby vojnou zničených častí mesta, najmä priemyselných podnikov, ktoré boli po roku 1948 znárodnené. Do života obyvateľov zasiahli komunistické represálie v päťdesiatych rokoch. Mnoho ľudí bolo zatknutých a tisíce obyvateľov, obvinených vo vykonštruovaných procesoch, boli násilne vysťahovaní z mesta.
Vyše 40-ročné obdobie trvania komunistického režimu prerušili udalosti v rokoch 1968 – 1969. Ich symbolom sa stal Alexander Dubček. Naštartované demokratizačné zmeny potlačila až okupácia armád Varšavskej zmluvy. Následný „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk trval viac ako 20 rokov. Spolu s rozsiahlymi politickými perzekúciami mal byť poistkou proti možným pokusom o reformovanie, prípadnú zmenu spoločenského zriadenia v Československu.
Novembrové udalosti v Prahe v roku 1989 odštartovali demontáž komunistického režimu. Zároveň spolu s prvými politickými zmenami došlo k nastoleniu dlho neriešenej otázky reálnej federalizácie Československa. Neschopnosť vtedajších politických elít nájsť kompromis vyústila do rozpadu Československa. Úderom dvanástej hodiny z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 prestalo Československo po druhý krát existovať. Bratislava sa opäť stala hlavným mestom samostatného Slovenska.
Status hlavného mesta znamenal radikálne zmeny v charaktere mesta. O Bratislave sa na začiatku 90-tych rokov návštevníci vyjadrovali ako o meste, v ktorom sa práve skončila vojna. V súčasnosti je považovaná za jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najperspektívnejších regiónov v Európe.